Pátranie po rodinných tajomstvách prostredníctvom dokumentov a historických prameňov.
Prepojenie rodinnej histórie s dejinami Balkánu.
Osobné zamyslenia autorky o minulosti, identite a dôstojnosti.
Predstavte si, že človek, s ktorým ste vyrastali možno nie je ten, za koho ste ho celý život považovali. A zistíte to vďaka náhode (a sociálnym sieťam).
O tom a mnohom ďalšom sa Lea Ypi rozhodla napísať svoju druhú knihu s názvom Indignity. Hoci môže môj opis a názov napovedať, že sa jedná o novodobý thriller, nie je tomu tak. Ide o oveľa viac.
Ypi v knihe predostiera tri roviny príbehu: históriu jej rodiny, dejiny Balkánu, a zamyslenie sa nad tým, čo vlastne znamená dôstojnosť. Celé to spôsobí anonymom zverejnená fotografia, na ktorej je vyobrazená jej stará mama, Leman Ypi, s manželom. Lea túto fotku však nikdy predtým nevidela. Búrlivá diskusia, ktorá sa pod príspevkom rozpúta, nahlodá Leine spomienky na vlastnú babičku a rozhodne sa pátrať po pravde.
Navštívi inštitúciu zodpovednú za uchovávanie a poskytovanie informácií o dokumentoch bývalej štátnej bezpečnosti (v angličtine authority for information concerning documentation of the former state security service), kde strávi čas nad spomaleným počítačom, preklikávajúc záznamy štátnej bezpečnosti vedené o jej starej mame. Dúfa, že jej informácie pomôžu dotvoriť si obraz o jej rodine, a vlastne o nej samej.
Okrem troch vyššie spomenutých úrovní sa text delí ešte podľa časového určenia. Nájdeme tu Leu v súčasnosti, ale aj historickú časť, ktorej hlavnou postavou je Leman.
Historická časť príbehu je ideálna pre ľudí, ktorí dôverne poznajú kontext udalostí na Balkáne - minimálne v rámci posledných 150 rokov. Pre laikov môže byť aj časová os, ktorá je vytlačená na prvých stranách knihy, nedostačujúca. Sama som napriek chronologickému plynutiu času v jednotlivých kapitolách musela prestať čítať a zorientovať sa, v akom období sa dej nachádza a hľadať v časovej osi historické súvislosti.
Napriek tomu sa aj v týchto častiach knihy našli momenty, ktoré sa čítali veľmi dobre. Šlo predovšetkým o opisy rodinných príslušníkov, ich názorov a správania a rekonštrukciu rodinných dialógov a situácií (u ktorých čitateľovi nie je jasné, ako veľmi fiktívne vlastne sú). Dostávame tak možnosť spoznať členov rodiny a ďalších ľudí, ktorí mali výrazný vplyv na osobnosť Leman a jej následné životné postoje. Tým text dostal mierny nádych románu a považujem to za spestrenie miestami mätúcich strán plných dejepisu.
Súčasná línia knihy je príjemnejšia a osobnejšia, hlavne vďaka Leiným zamysleniam sa nad dopadmi konania jej predkov na jej vlastný život. Dôkazom sú prvé strany knihy, kde sa prostredníctvom Ley dozvedáme, čo si o dôstojnosti myslí Leman: o dignity uvažuje v ženskom rode a tvrdí, že “je to niečo, čoho sú schopní len ľudia a odoláva všetkým pokusom o ponižovanie.”
There is something about the human spirit, that withstands all attempts at offence, injury or humiliation – something that animals are incapable of, because they are incapable of thoughts disconnected from their immediate existence. [...] We call it dignity.
Bohužiaľ, niektoré časti tejto dejovej línie boli občas zbytočne dlhé a repetitívne. Najviac ma to udrelo do očí na strane 118: “It's bizzare to think of my grandmother as Greek.” O 16 riadkov ďalej sa dočítame: “It's hard for me to associate the word 'Greek' with my grandmother.” Týchto rušivých momentov bolo v knihe viac.
Chcela som sa vyhnúť porovnávaniu Indignity s Leinou prvou knihou, Free, ale neodolala som. U oboch ide o rovnaký zámer: predstaviť čitateľovi ako to vlastne bolo. VoFreeLea predviedla svoje schopnosti rozprávača výborne. Chronologické plynutie udalostí, zrejmé rozdiely vo vnímaní politickej situácie v detstve a v puberte, respektíve vo vyššom veku, nahliadnutie do mentality ľudí a sledovanie osudov utečencov a tých, ktorí sa rozhodli ostať.
V Indignitysa o dôveryhodnosť pokúšala znovu, avšak mám pocit, že sa niekde medzi mnohými vrstvami textu stratila - hlavne tým, že kniha očakáva od čitateľa isté vedomostné predispozície, a to napriek tomu, že v anotácii je uvedené, že ide o thrilling reimagining of the past.
Kniha mi miestami prišla zbytočne prekombinovaná a ochudobnená o jednoduchosť a priamočiarosť, ktorej je Lea Ypi bezpochyby schopná.